|
Narodil sa 17.októbra 1895 v
Liptovskom Svätom Petri, v rodine murára – staviteľa Michala Čatloša
a jeho ženy Márie, rodenej Madulovej, ako najstarší z desiatich
súrodencov. Po ukončení štvorročnej meštianskej školy v Liptovskom
Sv. Mikuláši začal študovať vo Vyššej obchodnej škole v Kežmarku.
V tomto mestečku sa už ako stredošklolský študent angažoval
v slovenskom národnom hnutí, bol členom slovenského
samovzdelávacieho spolku „Mor ho !“. Za národnú činnosť zo štúdií
pred maturitou vylúčili. Tie sa mu napokon podarilo dokončiť
v Dolnom Kubíne.
Legionár
Ako úradník musel po vypuknutí prvej svetovej vojny narukovať do
rakúsko-uhorskej armády, s určením do 67. pešieho pluku v Prešove.
Tam aj absolvovaldvojmesačný dôstojnícky kurz. V hodnosti kadeta –
ašpiranta odišiel v máji 1915 s jednotkou na východný front, kde
15.septembra pri Tarnopole dobrovoľne prešiel do ruského zajatia.
Patril k aktivistom slovenskeého hnutia v zajateckých táboroch
a k propagátorom myšlienky spoločného štátu Čechov a Slovákov.
V júni 1917 vstúpil v hodnosti práporčíka do čs.légií v Rusku. V ich
rámci zastával postupne viaceré veliteľské funkcie. Zúčastnil sa
bojov proti nemeckej armáde pri Bachmači. V rámci čs.légií sa
vrátil ako kapitán 12.septembra 1920 z Ruska do vlasti. Bol poverený
dočasným velením 12.čs.streleckého pluku v Komárne. V októbri 1920
odišiel na repatriačnú dovolenku a v novembri demobilizoval.
V apríli 1921 Čatloš aktivoval v čs.brannej moci a slúžil ako
zástupca veliteľa roty pešieho pluku 14 v Košiciach. V rokoch
1925-1926 bol odvelený do 2.spravodajského odd. Hlavného štábu
v Prahe, 1926-1927 pôsobil ako pobočník čs.vojenského atašé
v Budapešti. V roku 1928 uzavrel ako major v Bratislave sobáš
s Elenou, rod. Strakovou (o tri roky sa im narodilo jediné dieťa,
dcéra Viera). V tom čase bol frekventantom Vysokej školy válečnej
v Prahe, ktorú skončil v roku 1930. V rokoch 1931-1934 zastával
postupne štábne funkcie prednostu 2.spravodajského odd., následne
3.operačného odd. a napokon náčelníka štábu 2.horskej brigády
v Špišskej Novej Vsi, kde bol povýšený na podplukovníka gšt.čs.
armády. V rokoch 1935-1938 bol náčelníkom štábu 8.divízie
v Hraniciach na Morave. Po všeobecnej mobilizácii v roku 1938
pôsobil Čatloš vo funkcii náčelníka štábu Hraničnej oblasti 37
Florián, s operačným priestorom Horní Benešov – Jablunkov. Od
októbra 1938 bol určený za prednostu Vojenskej kabinentnej
kancelárie pri autonómnej vláde Slovenskej krajiny. V tejto funkcii
predložil viacero úvah o výstavbe národného vojska na Slovensku.
Čatloš pri prejave k slov.vojakom na východnom fronte
Sambor, leto 1941
Minister obrany
Vznik Slovenského štátu 14.marca 1939 si, popri iných základných
potrebách svojej existencie, vyžiadal sformovanie vlastnej armády.
Začiatky jej budovania prebiehali v zložitých podmienkach. Funkcie
ministra národnej obrany a súčasne hlavného vojenského veliteľa
v Tisovej vláde ľudáckeho stredu sa ujal práve F.Čatloš, napriek
tomu, že niektorí radikáli na tomto poste už videli ľudáckeho
„vojenského experta“ Štefana Haššíka. Jozef Tiso vsadil na vojenské
a osobné kvality ambiciózneho Čatloša, ktorý za 20 rokov vojenskej
služby v čs.armáde mal len 3 hodnostné stupne. Ten však vo veľmi
krátkom čase, ako divízny generál (a od 17.mája 1939 ako generál
1.triedy), dokázal s málopočetným vyšším veliteľským zborom postaviť
vojenské jednotky a zorganizovať slovenskú armádu.
Generál Čatloš už od konca roka 1942 začalo čisťovať najvyššie
zložky slovenskej armády od pronemecky zmýšľajúcich dôstojníkov. Na
jeseň 1943 vydal rozkaz na odvoz vojenského materiálu z Ruska na
Slovensko. Napokon prestal Čatloš podporovať poľné ťaženie proti
ZSSR do takej miery, že ho nemecký generál pri slovenskom MNO
F.Schlieper obvinil zo sabotáže slovenských vojsk v Rusku. Začiatkom
roku 1944 vypracoval spolu s generálom Augustínom Malárom plán na
vojenský prevrat na Slovensku, známy ako Čatlošovo memorandum. Pod
zámienkou príprav opevňovacích prác bola posiňovaná najlepšie
vyzbrojená „Malárová“ Východoslovenská armáda (1. a 2.pešia
divízia), ktorá mala podľa tohto plánu otvoriť sovietskym vojskám
karpatské priesmyky. V pláne sa ďalej počítalos tým, že Zápoľná
armáda na Slovensku uskutoční štátny prevrat a nastolí do slobodných
volieb vojenskú diktatúru. 2.technická divízia mala po stiahnutí
z Talianska obsadiť Žitný ostrov. Čatloš sa usiloval nadviazať
spojenie so sovietskymi vojenskými orgánmi i domácim odbojom.
4.augusta 1944 odovzdal memorandum do ZSSR vlastným lietadlom, ktoré
poskytol delegácii SNR. Podplukovniík Mikuláš Ferjenčík sa však
s generálom Heliodorom Píkom stretol až 2.septembra 1944, keď už
bolo Povstanie v plnom prúde.
Čatloš počas inšpekcie Rýchlej divízie na východnom
fronte (leto,1941)
Čestný väzeň
29.augusta 1944 bol generál Čatloš zadržaný a daný do „čestnej väzby“
v paláci prezidenta J.Tisa v Bratislave. Ešte skôr ako vystúpil
pplk.gšt. Ján Golian v banskobystrickom rozhlase s výzvou na branný
odpor proti okupantom, oznámil generál Čatloš vo svojom prejave
(skoncipoval ho Tido Gašpar) v bratislavskom rozhlase príchod
nemeckých okupačných vojsk na Slovensko a vyzval slovenskú armádu,
aby nekládla odpor. 4 dni po vypuknutí SNP, presne 2.septembra, sa
mu podarilo ujsť z prezidentského paláca do Banskej Bystrice, kde sa
dal k dispozícii povstalcom. Jeho služby však boli odmietnuté.
Napokon bol zaistený a 13.septembra 1944 dopravený do ZSSR. Tam bol
internovaný až do začiatku januára 1947, keď ho eskortovali do
Československa. V polovici decembra 1947 ho Národný súd v Bratislave
odsúdil na 5 rokov väzenia.
V januári 1948 bol z väzenia prepustený. Najprv pracoval ako
brigádnik v Slovenskom kameňopriemysle n.p. Lipt.Mikuláš, od
15.novembra 1950 ako účtovník v Stavokombináte v Ružomberku a neskôr
ako úradník v Martine. Venoval sa aj publicistickej a literárnej
činnosti. Prispieval do periodík Legie, Národnie noviny, Tribuna,
spracoval rozsiahle memoáre a spomienkové práce, ktoré však zostali
v rukopise.
Zomrel 16.októbra 1972 v Martine.
Zdroj:
mesačník Obrana, jún 2007 (autor mjr.Mgr.Miloslav Čaplovič, PhD.
VHÚ)
fotografie pochádzajú z mesačníka Obrana a knihy od Tatier po Azovské
more |